E-kniha Za dverami číha život

Je toľko vecí, ktoré sa nám javia ako zázrak. Dospievanie, zamilovanosť, prvý bozk. No až v tehotenstve väčšina z nás žien dospeje k poznaniu, že najväčším životným zázrakom je dieťa. Telo z nášho tela, človiečik, ktorý vďaka dvom ľuďom uzrie svetlo sveta. Snívame o tom, aké bude. Čo si z nás vo výbave ponesie a čomu ho s láskou naučíme. Dúfame, že bude krásne, šťastné, a hlavne zdravé. Lenže čo ak sa nad jeho kolískou zídu sudičky, ktoré mu nadelia to, čo nečakáme?
Úryvky z knihy
Sedeli sme v kupé celkom sami, a tak sme sa mohli rozprávať uvoľnene, čo by za prítomnosti cudzích ľudí nebolo možné. Pozorovali sme okolitú krajinu, ktorá rýchlo mizla za oknom. Prižmúrila som oči a vyzvala ho, aby mi hovoril, čo vidí. Držala som ho za ruku a usmievala sa. Spýtal sa: ,,Si veselý, mamka?“
,,Nie, Jojko, takto sa to nevraví. Veselá. Ja som veselá.“
,,Aj ja som veselá.“
V rodoch ešte nemal jasno a často sa mýlil. Raz prišiel za mnou do pracovne a spýtal sa, čo robím. Povedala som, že šijem blúzku a on sa spýtal: „Prečo?“ Odpovedala som, že chcem byť pekná. Potichu utrúsil: ,,Aj ja chcem byť pekná.“
Keďže teraz sme mali času dosť, pokúšala som sa mu to vysvetliť. Vravím: ,,Ujo je veselý, teta je veselá, deti sú veselé. Veselý, veselá, veselé. Káčer je žltý, kačka je žltá, kačiatka sú žlté. Žltý, žltá, žlté. Učiteľ je múdry, učiteľka je múdra, detičky sú múdre. Múdry, múdra, múdre. A teraz to skús ty.“
Keď som chcela od neho niečo nové, na chvíľu akoby zvažoval, či mi vôbec odpovie. Niekedy jednoducho zopakoval to, čo počul posledné. Tentoraz sa však vážne zamyslel a vyslovil: ,,Blbý, blbá, blbé, blbec, zbabelec?“ Očakával uznanie a prekvapil ho môj hlasný smiech.
*******************
Nakreslila som obrázok a okomentovala ho. Ceruzka nebola jeho kamarátka. Keď sa na ňu pozeral, mračil sa. Skúšala som to s jeho rukou, ale nešlo to. Potom mi napadla jedna malá lesť. Nakreslila som na papier jednoduchú postavičku s usmiatou tvárou. Pod ňu som výraznými písmenami napísala BABKA. Vyzeralo to ako obrázok z jeho obľúbeného pexesa. Potom som nakreslila druhú, s prázdnou tvárou. Pod túto som napísala MONIKA a spustila som: „Pozri, toto je babka. Usmieva sa, lebo má ústa a očká. A toto je Monika. Je smutná, lebo sa nemá čím usmievať ani čím pozerať. Nakresli jej tváričku. Určite ju to poteší.“ Neviem, do akej miery pochopil moje rozprávanie, ale po chvíli chytil ceruzku a daroval Monike jedno oko doprostred čela. Skúšali sme to tak často, až nakoniec hravo zvládol tváre celej našej rodiny. Neskôr za mnou behal s papierom a vravel: „Napíš babku!“
Často som písala listy Monike. Veľmi živo som si pamätala, ako prežívala moje tehotenstvo a chcela som jej trochu spríjemniť to jej. Dopodrobna som opisovala všetko okolo detí, všetky príhody i trápnosti, ktoré zažívame. Hlavne tie ju vedeli rozosmiať. Jojko ma pozoroval a stále sa pýtal: „Píšeš, mamka?“ Písala som práve o ňom a ukázala mu to. ,,Vidíš? Tu je napísané Jojko. To si ty. Tu na papieri je Jojko.“ Na chvíľu odbehol a doniesol papier. Strčil mi ho na list a povedal: ,,Napíš Jojko!“ Výraznými písmenami som napísala JOJKO. So spokojným úsmevom nosil papier celý deň so sebou. Len čo prišiel manžel z práce, ukázal na papier a seba. „Jojko.“
Jeho písmenková záľuba narastala každým dňom. Pozeral si nápisy na mlieku, múke, na všetkom, čo mu prišlo pod ruky. Tešila som sa, že konečne spája dve podoby jednej veci dokopy. Predtým bol havko ten, čo štekal. Nechápal, že na papieri môže byť tiež havko. Stále sledoval reklamy a nápisy, ktoré v nich videl, pomenoval aj v živote. Keď som raz čosi chystala v kuchyni, vyskočil zo stoličky a z celej sily ma pľasol po zadku. Prekvapene som sa otočila a vtedy povedal: ,,Harvard.“ Nechápavo sme sa na seba s Jozefom pozreli a potom sa manžel nahlas rozosmial. Chvíľu trvalo, kým bol schopný vysvetliť mi, čo sa deje. Mala som na sebe rifle značky HIS. Harvardská investičná spoločnosť. Ich reklama bežala v televízii už niekoľko týždňov.
*******************
Zápletka nebola bohviečo, ale príbeh sa odvíjal celkom pútavo. Asi po polhodine nabehla reklama a ja som siahla po časopise. Nenapadlo mi, že ju môžem pretočiť. Odrazu sa z televízora ozval sladký ženský hlas: ,,Jedným telefonickým krokom dostaneš sa razom do postele so žralokom.“
Malo mi to napadnúť! Mala som predpokladať, že tam niečo takéto bude, keď sa film vysielal v noci. Rýchlo som siahla po diaľkovom ovládaní, no deti už počuli a zazreli to, čo nemali. V rozpakoch som hľadala spôsob, ako z tejto nepríjemnej situácie čo najelegantnejšie vykľučkovať. Otočila som sa na Jozefa, ktorý sa na mojich rozpakoch zabával, a nevinne zatiahla: ,,Tatík, ty by si šiel do postele so žralokom?“
Okamžite pochopil, čo sa od neho očakáva, a aj keď sa mu oči smiali, vážnym hlasom odpovedal: ,,Veru by som nešiel, lebo by ma pohrýzol.“
Do rozhovoru sa zapojil aj Dominik s tým, že ani on by so žralokom nešiel do postele, lebo by ho zožral. Jojko sa na mňa prekvapene pozrel a vyslovil: ,,A ja by som šiel do postele radšej s nejakou frajerkou.“