Čo vieme o lese

Lesník Peter Wohlleben a vedec Pierre Ibisch nám približujú les, ako sme ho dosiaľ nepoznali: ako jedinečný priestor, kde žijú najväčšie a najmenšie organizmy vo vzájomnej symbióze – vlastne čosi ako superpočítač a bioreaktor, ako tvorcu a privolávača dažďa. Je to fascinujúci ekosystém, s ktorým sme tesne spätí, hoci mu zatiaľ rozumieme len čiastočne.

„Túto knihu sme napísali preto, lebo les milujeme, a preto, že si oň robíme starosti. Nevieme si predstaviť život bez stromov, bez vtákov pod šumiacim lístím starých bukov, bez kmeňov obrastených machom, bez húb na spráchnivenom mŕtvom dreve, bez korenistého vzduchu za teplých letných dní ani bez praskajúceho dreva, keď v lese fičí vietor. Chceme urobiť všetko pre to, aby sme tento prameň radosti a života zachovali pre všetkých.“

Súčasnosť poskytuje množstvo dôvodov na znepokojenie, preto musíme o tejto téme otvorene diskutovať. Či už ide o faunu alebo flóru, človek vytlačil zo svojho životného priestoru väčšinu spoluobyvateľov Zeme. Nevieme sa uskromniť, a tak dnes stojíme na prahu zániku našej civilizácie. Čo keby sme našu civilizovanosť ďalej rozvíjali vedome? Čiže by sme sa snažili o spoločnú budúcnosť s rešpektom a pokorou k biosfére, lesným organizmom a všetkým živočíchom bez túžby všetko ovládať a využívať.

Na celom svete, v ekonomicky chudobných aj bohatých krajinách, nezávisle od príslušnosti k rozličným kultúram a náboženstvám, rastie počet ľudí, ktorí sa zasadzujú za ochranu lesov a za zachovanie rozmanitosti všetkých žijúcich organizmov a ekosystémov. Dôvodom na nádej je aj schopnosť prispôsobiť sa a hľadať nové alternatívy. Môžeme sa naučiť žiť skromnejšie a byť pritom šťastní. Je potešujúce, že nemáme len rozum, ale aj city. Naša schopnosť vnímať svoju zodpovednosť a milovať život bude v budúcnosti oveľa dôležitejšia ako schopnosť modelovať na počítači druhové zloženie lesov.